Chmelár o sabotáži mierovej dohody medzi Ukrajinou a Ruskom zo strany Západu a cielenom šírení lží & útokoch slovenských trollov a vojnových štváčov napojených na USA, chrliacich nenávisť na mierových aktivistov

27.09.2022 | 15:31
  0
Jediným víťazstvom v tejto vojne môže byť už len zastavenie bojov a krviprelievania, píše vo svojom článku publicista, politický analytik a pedagóg Eduard Chmelár a poukazuje na skreslené správy, ako aj na fakt, že diplomacia a mier sa dlhodobo démonizujú a sloboda slova obetuje na oltár vojny, ktorá môže prerásť do katastrofy.

Hovorí sa, že máte právo na vlastný názor, nie na vlastné fakty. V poslednom období som preto nútený zamýšľať sa nad tým, čo vedie aj inteligentných ľudí k tomu, aby popierali realitu a vymýšľali si o vojne na Ukrajine niečo, čo nemá oporu v ľahko overiteľných dátach. Nie, nehovorím o tých, ktorých dnešní nositelia moci pohŕdavo označujú za „dezolátov“. Hovorím práve o tých „lovcov hoaxov“, ktorí sami šíria také neuveriteľné dezinformácie, až by to bolo smiešne, keby ich lži nestáli toľko životov. A keby to nebolo také zákerné – to, čo robia trollovia z Infosecurity a podobných zoskupení napojených na štátny rozpočet, ale aj rozpočet Kongresu USA, chrliaci so stovkami falošných nickov nenávisť a útoky na mierových aktivistov, to nie sú iné názory alebo nejaký omyl. Je to cielené šírenie lží, ktoré je súčasťou dezinformačnej vojny.

Nezabúdajme na to, čo napísal zástupca šéfredaktora Denníka N Konštantín Čikovský v týchto novinách už 27. februára 2015: „Médiá sú v informačnej vojne zbraň a našich nepriateľov k nim nesmieme pripúšťať… Vo vojne sa bojuje, snažíme sa nepriateľa poraziť, v žiadnom prípade mu zadarmo nedávame do rúk naše zbrane. V informačnej vojne sú zbraňou médiá. Tak ako by sme v normálnej vojne nedali naše zbrane protivníkovi, rovnako je hlúpe púšťať do médií našich nepriateľov.“ Desivé je nielen to, čo povedal, ale aj to, že mnohým dnes už príde legitímne a normálne takto uvažovať – uvažovať proti duchu novembra 1989 a nepovažovať za prinajmenšom nevkusné, keď do kolónky „verejný nepriateľ“ zaradí aj bývalého prominentného politického väzňa Jána Čarnogurského, vďaka ktorému dnes môže takéto hlúposti písať do novín a nikto ho za to nezavrie.

Je preto dôležité si uvedomiť, že proti nám nestoja nejakí pomýlení dezorientovaní blázni, ale cynicky nepriatelia demokracie a mieru. Niektorých nemá zmysel bližšie komentovať. Mentálny paralympionik Rado Ondřejíček z Cynickej obludy nemá ani dosť inteligencie, ani dosť morálky na to, aby pochopil, že jeho nevkusné konštrukcie sú často iba osočovaním, ktoré sa o realitu ani neobtrelo. Ale Samo Marec z denníka Sme nie je hlupák, aj keď si ho viac vážim ako prekladateľa ako publicistu, preto jeho najnovšej úvahe venujem pár slov. Písať o vojne na Ukrajine si totiž vyžaduje podstatne viac znalostí ako vtipne glosovať dianie okolo nás. Marec píše, že podobne ako Robert Fico, aj ja viem, čo sa deje na Ukrajine, a preto, keď hovorím, že chcem mier, nehovorím celú pravdu. Podľa jeho logiky kto volá po mieri, stojí na strane Ruska…

Ukrajina mala šancu na mier, ale Západ ju odsabotoval

Mohli by sme nad takýmito insitne psychologizujúcimi závermi mávnuť rukou, ale na ich príklade si ukážeme, aký falošný je mediálny naratív o vojne na Ukrajine. Trúfam si povedať, že naši čitatelia, poslucháči a diváci dostávajú podobne skreslené správy a nachádzajú sa v podobnej informačnej izolácii, v akej sme žili pred rokom 1989. Mierotvorcovia sú buď ignorovaní (viď absolútny nezáujem o mexický mierový plán alebo bojkotovanie predstaviteľov ukrajinskej opozície v Bratislave) alebo krivo obviňovaní, že si želajú kapituláciu Ukrajiny (hoci sme to jasne vyvrátili a vysvetlili v mierovej výzve „Mier na prvom mieste!“ a spolu s nami napríklad aj desiatky nemeckých intelektuálov na čele s Jürgenom Habermasom). Do našich médií absolútne nepreniknú informácie, ktoré by neprešli sitom ukrajinskej a americkej vojnovej propagandy, pričom nemám na mysli nejaké „alternatívne“ správy, ale postoje relevantných hráčov a znalcov problematiky. Samotná Ukrajina ešte na jar tohto roku chcela ukončenie vojny diplomatickou cestou. Poradca ukrajinského prezidenta Olexij Arestovyč 14. marca informoval, že „nie neskôr ako začiatkom mája by sme mohli mať mierovú dohodu, možno oveľa skôr. Aj samotný Zelenskyj hovoril o úsilí ukončiť vojnu s Ruskom „spravodlivým mierom“.

Keď som sa na tieto diplomatické rokovania odvolával, tunajší militantní primitívi ma osočovali ako Putinovho agenta, kolaboranta, konšpirátora atď.. Lenže najnovšie číslo najprestížnejšieho medzinárodnopolitického časopisu Foreign Affairs potvrdilo, že som mal pravdu.

Fiona Hillová a Angela Stentová, odvolávajúc sa na rozhovory s viacerými vysokopostavenými americkými predstaviteľmi priniesli informáciu, že dosiahnutie mieru bolo v apríli na dosah, no Západ dohodu sabotoval. Tento článok ešte bližšie nešpecifikoval, prečo sa tak stalo, no odpoveď ponúka ukrajinský prozápadný mienkotvorný denník Ukrainska Pravda. Ten potvrdil, že plánované rokovania medzi Vladimírom Putinom a Volodymyrom Zelenským dostali stopku po nečakanej návšteve britského premiéra Borisa Johnsona, ktorý prišiel bez ohlásenia 9. apríla do Kyjeva a svojmu partnerovi tlmočil dva hlavné odkazy: 1) Putin je diktátor a s diktátorom sa nerokuje 2) Ak je Ukrajina ochotná podpísať s Putinom dohodu o bezpečnostných zárukách, tak Západ to nie je ochotný urobiť. Tri dni po tom, čo Johnson z Kyjeva odišiel, ruský prezident vyhlásil, že rokovania s Ukrajinou sa dostali „do slepej uličky“… Koho teda skutočne zaujíma, čo chcú Ukrajinci?

Už aj Borrell tlačí na diplomatické riešenie

Pripomínam, že keď v dôsledku štátneho prevratu na Majdane a ohrozenia ruskojazyčného obyvateľstva vypukla občianska vojna na Donbase, Rusko povstalcov vojensky podporovalo, no neuznalo nezávislosť Doneckej a Luhanskej ľudovej republiky. Bolo to preto, lebo Moskva sa v tom čase zapojila do diplomatických rokovaní so Západom, v rámci ktorých podporila myšlienku, aby sa tieto oblasti vrátili pod Ukrajinu so zárukou ich autonómie. Osem rokov nechávala otvorenú možnosť mierových rozhovorov. Ukrajinská odvaha a západné zbrane síce zničili ruské plány na podmanenie si celej Ukrajiny, ale nevyriešili túto otázku. Preto je nekompetentné až bláznivé, keď západná propaganda šíri naratív, že stačí, keď sa Rusi stiahnu a bude po vojne. Nebude. Upozorňujú na to všetci, ktorí si uvedomujú, že toto je zástupná vojna medzi USA a Ruskom o nadvládu v oblasti. Sme vo fáze tej najnebezpečnejšej špirály eskalácie konfliktu, ktorý sa každú chvíľu môže vymknúť spod kontroly. Kto si to neuvedomuje a namiesto apelovania na diplomatické riešenia, namiesto tlaku na Bidena a Putina, aby tí dvaja dvihli telefón a porozprávali sa, hecuje Ukrajincov k fatamorgáne vojenského víťazstva, mal by byť braný po skončení tejto katastrofy na zodpovednosť. Lebo ak je podľa nich Putin šialenec, nechápem ten pokoj, že nepoužije jadrové zbrane, tú bohorovnú istotu holandského premiéra Marka Ruttea, že iba blufuje a nemusíme hop brať vážne… Kto si toto zoberie na zodpovednosť? Jediný triezvy hlas zaznel od šéfa zahraničnej politiky EÚ Josepa Borrella, že vojna v tejto fáze dosiahla nebezpečný moment a hrozby ruského prezidenta o možnosti použitia jadrových zbraní treba brať vážne. Preto s ním súhlasím, lebo keď hovorí – je potrebné dosiahnuť diplomatické riešenie„, ktoré „zachová zvrchovanosť a územnú celistvosť Ukrajiny“ – vraví len to, čo opakujem od začiatku tejto vojny.

Spravodajstvo našich médií o situácii na Ukrajine je skreslené

Opakujem, že situácia na Ukrajine nie je taká, ako ju opisujú naše médiá. Výsledky ukrajinskej protiofenzívy, ktorá sa takmer zastavila, nie sú také výrazné. Odpor voči mobilizácii v Rusku nie je taký mohutný, aby prekazil plány Kremľa. Je to napokon dosť trápne, ak práve Volodymyr Zelenskyj poukazuje na to, že dezercie ruských občanov a ich snaha dostať sa za hranice svedčia o prehnitosti Putinovho režimu – keď práve ukrajinský prezident zakázal mužom vycestovať. Oni ujsť pred mobilizáciou nemôžu. Naše médiá však nepriniesli ani slovo o tom, že petíciu proti násilným odvodom ukrajinských mužov do armády podpísalo už stotisíc ľudí. Čo máme z toho usudzovať o „prehnitosti Zelenského režimu“? Pre slaboduchých pripomínam, že toto nie je obrana ruskej agresie, len snaha poukázať na potrebu objektívnejšej analýzy toho, čo sa na Ukrajine deje. Stačí počúvať názory medzinárodne uznávaných bezpečnostných analytikov, a tým nemám na mysli generála Macka, ktorý je neustále prezentovaný ako „vojenský expert“ hoci dnes hovorí iba ako demagogický predseda bezvýznamnej politickej strany.

Napríklad americký spravodajský dôstojník a bývalý zbrojný inšpektor OSN Scott Ritter, ktorého môže považovať za „proruského“ iba nepríčetný človek, otvorene varuje, že súčasná svetová politika smeruje k šialenej jadrovej apokalypse, ktorú môže spustiť „iracionálne rozširovanie NATO a arogantná rusofóbna politika zdanlivo ignorujúca realitu, že ukrajinský konflikt sa stal pre Rusko vecou existenčného významu“. Scott upozorňuje, že mobilizácia ruskej armády nie je určená na porážku ukrajinských vojsk, ale na porážku síl NATO, ktoré sa zhromaždili na Ukrajine. Západ sa teraz bude musieť rozhodnúť, či podpora ukrajinskej vlády s jej manifestáciou nenávistnej ideológie Stepana Banderu (pred ktorou si celý demokratický svet zakrýva oči) je pre neho dôležitejšia ako záchrana celej planéty pred novou svetovou vojnou. To je totiž tá kľúčová otázka.

Keď je poníženie pred arabskými tyranmi prijateľnejšie ako kompromis s Ruskom

Som pripravený aj na moralizátorské pózy typu „Putin je diktátor a s diktátormi sa nevyjednáva“. Ak je to tak, čím mi vysvetlíte, že nemecký kancelár Olaf Scholz navštívil predvčerom Saudskú Arábiu s cieľom uzavrieť nové energetické dohody s vývozcami fosílnych palív. Ponížil sa pritom aj pred saudskoarabským korunným princom Muhammadom bin Salmánom, ktorého Západ označuje za vraha. Výsledok? Saudi Nemcom nedali nič a Scholz zabezpečil len jeden tanker skvapalneného zemného plynu zo Spojených arabských emirátov. Pripomeňme, že hoci Saudská Arábia predstavuje jeden z najkrvavejších režimov na svete a hoci ju Index of democracy zaraďuje až na 152. miesto (Rusko je výrazne pred ňou na 124. mieste), túto tyraniu považujeme za nášho spojenca.

Na čo sa tu teda hráme? Ak vieme byť pragmatickí v prípade najkrvavejších režimov sveta, ak ide o naše vlastné záujmy, niet logického dôvodu, prečo by sme sa nemohli rovnako správať aj v prípade ukrajinského konfliktu. Je príznačné, že naši predstavitelia na čele s prezidentkou Čaputovou začali kričať, aby sme sa OKAMŽITE odpojili od dodávok ruských energií bez toho, aby mali zabezpečenú náhradu, a teraz sa Európa chystá kupovať ruský plyn od Číny za niekoľkonásobne drahšiu cenu a žobreme u despotických vládcov krajín Perzského zálivu o trochu ekologicky devastačného skvapalneného plynu… Tomuto hovoríte rozumná alebo hodnotová politika? V tomto konflikte musíme sledovať predovšetkým naše vlastné záujmy a nemôže byť hanbou prijať kompromis, ak ide o záchranu ľudských životov. Je dôležité pochopiť, že táto vojna sa svojím charakterom a rizikami v žiadnom prípade nedá porovnávať s bojom proti Hitlerovi a s SNP – to pochopila aj účastníčka Povstania pani Bergerová. Nože si vypočujte jej apel z mierového zhromaždenia v Bratislave, že Ukrajincom treba pomáhať, ale nie zbraňami, lebo jedinou zbraňou musí byť ľudský jazyk! Tvrdiť ako Zelenskyj alebo Čaputová, že jediným riešením konfliktu musí byť vojenské víťazstvo Ukrajiny, je čistý fanatizmus. Jediným víťazstvom v takto rozohratej hre môže byť už len zastavenie vojny a krviprelievania. Koľko ľudí ešte musí zomrieť, aby to pochopili všetci?

USA neurobili pre diplomatické vyriešenie konfliktu vôbec nič

Zatiaľ jediný mierový návrh, ktorý je na stole, predložilo na Valnom zhromaždení OSN Mexiko. Je desivé, ak sa na najdôležitejšom globálnom fóre, ktoré bolo založené práve s cieľom dosiahnuť mierové riešenia sporov, s touto výnimkou vôbec nehovorilo o mieri. Zuzana Čaputová sa s nudnými frázami a otrasnou angličtinou plnou chýb chvastala, že „Slovensko má na pôde OSN vplyvný a rešpektovaný hlas“, ale ako poznamenal český prezident Miloš Zeman: úspechom na pôde svetovej organizácie nie je, keď tam vystúpite, ale keď tam poviete niečo, čo je na druhý deň na titulných stranách svetovej tlače. Z tohto hľadiska pani Čaputová nepovedala ako obyčajne vôbec nič. Podobne ako keď niekto vyzerá ako Káčer, chodí ako Káčer a kačká ako Káčer, tak to bude Jastrab – tak aj náš šéf diplomacie je vysoko nedôveryhodný, keď moralizuje nad Putinovou mobilizáciou pred jedným z najznámejších symbolov sídla OSN, zauzleným revolverom od švédskeho sochára Carla Fredrika Reuterswärda. Tuší vôbec Rastislav Káčer, čo to dielo znamená alebo je takým bezškrupulóznym demagógom, že mu to vôbec neprekáža? Táto socha je výzvou k zmene sveta mierovými prostriedkami, výzvou k mieru a nenásiliu bez zbraní. Ako sa môže týmto dielom zaštiťovať militantný človek podporujúci všetky vojny a vyzývajúci na zvýšené dodávky zbraní? Rastislav Káčer sa rád odvoláva na boha, ale takýto človek ho nemá pri sebe.

Mierový plán prezidenta Obradora považujem za veľkolepý a je ukážkou práce našich médií, že sa o ňom u nás vôbec nehovorilo. Povzbudzujúce bolo, že ho na rokovaní s mexickým partnerom neodmietli ani šéfovia ukrajinskej a ruskej diplomacie. Napriek tomu je v tejto chvíli neuskutočniteľný. Nie pre jeho obsah, ale pre jeho stratégiu. Obrador nie je najvhodnejšou osobou, ktorá by mohla dosiahnuť mierové rokovania. Ak by sa do toho vložil americký alebo čínsky prezident, mal by mexický plán oveľa väčšiu šancu na úspech. Ale všetci vieme, že Biden to neurobí. Pre diplomaciu neurobil vôbec nič. Nemá na nej záujem. A kým svet nezačne tlačiť týmto smerom, na samotných aktérov tohto sporu, nič sa nezmení.

Odsudzujem vojnu. Odsudzujem každé násilie tohto druhu, ktoré prináša vždy oveľa viac problémov ako riešení. Pohŕdam slovami ruského patriarchu Kirilla, že ľudská obeť vo vojne zmýva všetky hriechy. Takto by sa nemal vyjadrovať duchovný a Tolstoj by dnes určite neľutoval, že ho takáto cirkev exkomunikovala za jeho filozofiu neprotivenia sa zlu násilím. Ale tvrdiť v tejto situácii, že jediným riešením je pokračovanie vo vojne až do konečného víťazstva, môže iba dezorientovaný fanatik, pre ktorého ľudský život nemá žiadnu cenu. Mier je tým cieľom a diplomacia je tou cestou.

Zdroj: casopisargument.cz

 


Program rádia
Zmena programu je vyhradená.

  • Bez programu

Tipy a rady

Zaujímavosti